Letná túra v Nízkych Tatrách. Z obce Partizánska Ľupča stúpame na Chabenec. Vyrazili sme od Kaplnky Ružencovej Panny Márie smerom na východ. Dostaneme sa na rázcestie Magurka, odkiaľ sa po zelenom chodníku vyberieme horným horským lesom na vrchol Mestskej hory. Pokračovaním na juh...
Region: Nízke Tatry
Nízke Tatry – pohorie v Západných Karpatoch, na Slovensku. Najvyšším vrchom je Ďumbier (2 043 m n. m.).
Nízke Tatry sú rozlohou najväčšie a druhým najvyšším pohorím Centrálnych Západných Karpát. Vedie v smere východ-západ s dĺžkou približne 75 km a maximálnou šírkou takmer 30 km. Zo severu Nízke Tatry ohraničuje Liptovská kotlina a Popradská kotlina, za ktorou sa týčia Chočské vrchy a Tatry. Vo východnej časti medzi Nízkymi Tatrami a spomínanými zníženinami sa rozprestiera malé pohorie Kozie chrbty, oddelené údolím Čierneho Váhu a údolím Hornádu. Nízke Tatry na východe susedia so Slovenským rajom a oddeľuje ich dolina Vernárskeho potoka. Južné svahy klesajú do Horehronského podolia, za ktorým sa rozprestiera pohorie Slovenské rudohorie – Stolické vrchy a Veporské vrchy. Na západe sa za Hiadeľským sedlom týčia Starohorské vrchy. Severozápadne od Starohorských vrchov sa týči Veľká Fatra, oddelená od Nízkych Tatier hlbokými dolinami Korytnica a Revúca.
Nízke Tatry sa delia na západnú časť, ktorá zahŕňa všetky vrcholy presahujúce 2000 m – tzv. Ďumbierske Tatry a východná časť – tzv Kráľovohoľské Tatry. Obe časti oddeľuje priesmyk Čertovica.
V Ďumbierskych Tatrách sa vyčlenilo niekoľko podriadených celkov: Prašivá – časť siahajúca na juhozápad, pokrýva zarovnaný fragment hlavného hrebeňa, pokrytý rozsiahlymi pasienkami; Lúžňanská kotlina – široká zníženina vytvorená potokom Lúžňanka v málo odolných horninách, oddeľuje skupinu Prašivej od Salatínov; Salatíny – skupina tvorená radom vápencovo-dolomitových chrbtov s meridionálnym priebehom, ďaleko na sever od hlavného hrebeňa Nízkych Tatier; Ďumbier – najvyššie položená a turisticky najobľúbenejšia časť, ležiaca východne od skupiny Prašivej, s fragmentami vysokohorského reliéfu; Demänovské vrchy – masívy ležiace severne od hlavného hrebeňa, tvorené vápencami a dolomitmi, medzi ktorými sú zarezané hlboké doliny, napr. Demänovská dolina a Jánska dolina.
Kráľovohoľské Tatry sa delia na tieto časti: Priehyba – rozsiahly celok pokrývajúci hlavný hrebeň a jeho ramená od priesmyku Čertovica po Ždiarske sedlo; Teplická kotlina – rozšírenie údolia Černého Váhu v nadmorskej výške cca 900 m, s obcou Liptovská Teplička; Kráľova hoľa – najvyššia skupina vo východnej časti Nízkych Tatier, vrcholiaca Kráľovou hoľou, s malými ľadovcovými kôrmi na severnej strane hrebeňa; Predná hoľa – časť vyčnievajúca na severovýchod, tvoria ju kupolovité zalesnené kopce.
Masív Nízkych Tatier je podobne ako Tatry budovaný paleozoickým kryštalickým jadrom a mezozoickými sedimentárnymi horninami vyskytujúcimi sa v autochtónnych (nepresunutých) vrcholových sériách a v dvoch horských príkrovoch – Križnianskom a Chočanskom príkrove. Kryštalické jadro tvoria horniny odolné voči poveternostným vplyvom – žuly, kryštalické bridlice, ruly. Na severe sa ku kryštalickému jadru pripája úzky pás vrcholových sérií hornín. Ďalej na sever, na vrcholovej sérii, sa prekrýva Križnský príkrov, ktorý pozostáva prevažne z málo odolných kriedových slieň. Chočniansky príkrov sa v západnej časti pohoria opiera o krížny príkrov a vo východnej časti priamo o autochtónne pohorie.
Zložitá geologická stavba do značnej miery ovplyvnila súčasný reliéf Nízkych Tatier. Charakteristickým znakom je zreteľná asymetria medzi južnou a severnou stranou pohoria. Údolia klesajúce na juh, smerom k Hronskej brázde, sú kratšie a hrebene sú menej rozvetvené ako na severnej strane. Južne od hlavného hrebeňa sa tiež nenachádzajú výrazné a izolované masívy, ktoré sú početné na severe (napr. Salatín, Siná, Poludnica, Ohnište, Capkovo). Tento rozdiel je viditeľný najmä v časti Kráľovohoľa v Nízkych Tatrách.
Účinky pleistocénneho zaľadnenia sú väčšinou obmedzené na severné svahy, v najvyšších častiach pohorí. V čase najväčšieho klimatického ochladenia tu bolo spolu 16 nízkotatranských ľadovcov, dosahujúcich dĺžku maximálne 6 km (Krížska dolina, dolina Štiavnice). Niektoré existovali aj na južnej strane pohoria (najdlhšie v Bystrej doline). Jasné stopy ľadovcovej činnosti boli viditeľné najmä v masívoch Łódź, Chopok, Deresz, Skalka a Chabenec. Malé ľadovce pod Kráľovou hoľou a Veľkým Bokom v menšej miere pretvárali terén.
Na mnohých miestach na oboch stranách hôr sa vyvinul krasový reliéf. Nachádza sa tu množstvo krasových oblastí, z ktorých najrozsiahlejším a najbohatším na krasové javy je Demänovský kras s rozlohou cca 62 km². Nachádza sa tu najdlhšia jaskyňa na Slovensku – Demänovský jaskynný systém (35 358 m preskúmaných chodieb), ako aj najhlbšia – Systém Hipmanových jaskýň (hĺbka 495 m).
V Nízkych Tatrách je vrstvené usporiadanie vegetácie. Asi 67 % územia pokrývajú nižšie a vyššie horské lesy. V hrebeňových partiách sa nachádza horská borovicová vrstva a na najvyšších vrchoch alpínska vrstva.